Zdanlivo nespojiteľné

Autor: Miriama Komorová | 21.5.2013 o 10:18 | (upravené 12.5.2015 o 11:52) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  127x

Nebola tak ďaleko od pravdy, aby sa chcela vrátiť. A predsa, dokáže to ? Poznáš ten pocit, keď krv plynie, cítiš ako dýchaš, bije ti srdce, ... a zrazu si uvedomíš, že si sa sem dostala omylom. Prečo to srdce vlastne bije? Prečo vidíš? Prečo dýchaš? Prečo?

 

 

 

Keď si uvedomíš, že odpoveď na túto otázku nehľadáš, že vlastne vôbec netúžiš potom poznať zmysel bytia, že je ti úplne ukradnutý dôvod tvojho zrodenia, keď už necítiš nič. Presne vtedy to zachytíš. Ako slabý vánok, alebo náraz vetra. Vyber si. Presne ako v tých odvekých múdrostiach. Keď sa nesnažíme, keď vlastne nechceme, vtedy sa "zázrakom" tá vec podarí. A nám sa vyjasní.

 

Áno, môžeš povedať, že všetko je láska. Môžeš povedať, že je to príroda, alebo múdrosť v nás. Ale vieš čo? Toto ja neberiem. Toto vie každý, aj taký, ktorý sa povznesene nad útrapami života bude tváriť, že nič ako odveká pravda ukrytá v láske neexistuje, a že peniaze sú riešiteľom problémov. Aj on to vie. Ale kto to naozaj cíti? Kto to žije? A práve tu, v tomto bode sa objavila moja otázka. Na čo byť na svete. Tápaním, chcením, odhodením a nesnažením dôjsť k odpovedi.

Vieš prečo som tu?

Preto, prečo ty. Len v trochu inom odtieni. Dúhy. Cestu si môžeme vybrať. Cestu si vyberáme. A keď sa ti zachce stáť na mieste. No tak tam proste ostaň. Nerieš zmysel života, nerieš poslanie, nerieš ako nás spasíš. Daj si na chvíľu... alebo na dlho dlho pokoj. A buď ticho. Hlavne buď ticho. A potom to budeš počuť. Bez snahy, bez chcenia, bez hlasu. Keď konečne prestaneš hľadať a budeš ticho, sám život ti povie. Si tu, aby si milovala.

Nie len tak. Milovala vo všetkých kvapkách. Milovala radosť. Milovala lásku. Milovala chuť čokoládovej torty alebo kyslého jablka. Milovala bozk toho pravého spod jeho ihravého úsmevu zahaleného do slnka ranných záclonových vĺn. Milovala smiech detí, korálky tých večne usmiatych tvárí. Milovala vzduch. Milovala vodu. Milovala závan vetra, ako sa dokáže obtrieť o tvár a nezanechať ani trocha bôľu. A aby si milovala bolesť. Milovala zármutok. Milovala tieseň, keď nevieš, ktorá cesta je tá správna. Milovala zúfalstvo, keď hľadáš sily rozkotúľané medzi zlyhanými rozhodnutiami. Milovala nechuť ku všetkému, čo ti pripomína, čo si v návale nenávisti stratila. Milovala rany, ktoré sa zdajú neodstrániteľné, spadnuté na dne hlbokej rokliny, v ktorej vidíš len čierňavu. Milovala hmlu. Milovala tmu.

Lebo z protikladov sa rodí sila. Odhodlanie. Poznanie. Úprimný úsmev duše nie je vo vzdušných zámkoch radosti kam majú chmáry vstup zakázaný. Nie. Úprimný úsmev sa skrýva za všetkým tým poznaním, za každým sklamaním, pádom a bolesťou. Lebo preto sme prišli na tento svet. Aby sme sa tešili a žili radosť a zázračnosť každodenných ciest. Aby sme získali poznanie, tak cenné, že ním naplnení ostaneme už naveky doma. Získame múdrosť v tvári. Pokojnú dušu a silné otvorené srdce. Nie len z múdrosti rokov a cez vrásky sa rodí pravda, ale kedykoľvek, keď sme pripravení. Cez poznanie, že sme tu správne. Že toto je dar. Život. 

Takže nabudúce, keď budeš hľadať odpoveď na otázku, ktorá sa javí byť prítomná za každou slzou, spomeň si. Prišla si, aby si vytvorila domov. Aby si ho vo svojom srdci urobila taký, aký ho chceš v živote mať, nechala ho prekvitať a nebála sa zmien. Pravdu vidíme v protikladoch. Čierna je stále biela a tma je len nedostatok slnka. Netráp sa. Bez nich by si nevidela čaro úsmevu.

A práve tam začína pravá cesta.

Duše.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár.


Už ste čítali?