Nie uvidíte. Ucítite. Lebo pravda sa nedá vidieť. Nedá sa ísť a na všetko ukazovať ukazovákom. Toto je pravda, tohto považujem za pravdivého, tak títo s určitosťou klamú. A čo? Nech klamú. Práve som si prečítala citát od Matky Terezy. „Keď ľudí súdite, nemáte čas ich milovať.“ Svetu treba dodať bezpodmienečnú lásku, a nie ho kŕmiť rýchlokvasnými úsudkami o každom a o všetkom, ktoré si tak s obľubou vytvárame. Ešte stále sa vám nezdá, že ich je tu príliš?
Najprv som si nebola istá, ale teraz to už viem. Presne toto chce byť povedané. Mám jedno predsavzatie. Z mnohých, jedno z mnohých predsavzatí a snov, a to je: Nehovoriť zle o druhých. Keď si to rozmeníte na drobné a bude sa vám chcieť zájsť až ku podstate, tak je to o nesúdení ľudí. Všetci vieme, čo to znamená. Ako hravo a ľahko sa po jazyku skĺznu tie slová. Pre ilustráciu, niečo ako, tá jeho nová bunda je otrasná. Dokážeme však v súdení dôjsť oveľa ďalej, nezaoberáme sa len zovňajškom ale máme odvahu vyriecť súdy o inteligencii, osobnosti či charaktere človeka. Popravde, odsudzujeme ktorýmkoľvek smerom, k akýmkoľvek ľuďom a z akýchkoľvek (ne)pochopiteľných dôvodov. Veď vy viete. A práve to tu chce byť napísané. Že vieme. Všetci vieme, že toto nie je správanie, ktoré si iní ľudia zaslúžia. Toto nie je správanie, ktorého predmetom by sme sa chceli stať my. Tak sa pýtam. Čo nás ženie k tomu vôbec vynášať takéto súdy.
Hluk.
Nemám na mysli premávku, ani ponáhľaním sa zapratané smogom začmudené ulice. Možno (iste?) prispievajú. Ale je to hluk v nás. Hluk, ktorý stále beží v našej mysli. Nie a nie sa zastaviť. Skúšali ste už zastaviť svoje myšlienky? Byť na chvíľu ticho a vôbec na nič nemyslieť? Dobre. Skúšate to teraz.
☼
Áno. Ono každá sekunda plného ticha v Tebe je vzácna. Ale skutočne? Nestihlo vám napadnúť, čo všetko potrebujete dnes stihnúť? Vyvenčiť psa? Oprať košeľu? Odpovedať na emaily? STOP. Predstavte si koľko myšlienok vám prebehne hlavou za minútu. Uvedomujete si aké sú to myšlienky? V tichu sa myšlienky dajú pozorovať, vyberať a triediť. Pri najlepšom ich tam nepočuť. Nie sú. A čo všetko môže vzniknúť tam kde nič nie je? Čo si vyberieme. Keď však máme hlavu plnú nedoriešeného seba, svojich nedoriešených skutkov, skúseností, (vraj) povinností, ako od nás vôbec môže byť žiadané pochopenie pre iných? Nepochopili sme seba. Nečakám, že vtedy chápeme iných. Skúste však, teraz, byť naozaj ticho. Už viete ako na to. Keď príde myšlienka, jednoducho ju pozorujte a nechajte ísť.
☼
Toto nie je len kľúč k nesúdeniu, ale i k šťastnejšiemu životu. Mnohí to vedia :) V tichu môžete vyriešiť svoje situácie, zážitky, skúsenosti (niekedy to voláme problémy). Pochopiť. Pochopiť seba. A pochopiť ako môžu druhí zrkadliť nás samých. A mať súcit. To kvitne z ticha. Ticha v Tebe. Keď chápeš svoj život, svoje reakcie, svoju cestu, už nemáš chuť posudzovať cestu iných. Lebo si prišiel na to, že každý máme tú svoju. A tak ako nikto nepochopí plne tú tvoju, veď po nej nekráčal, a ani nebude, uvedom si, že ani Ty nikdy plne nepochopíš cestu svojich blízkych. A už vôbec nie kolegov, susedov či stále iných okoloidúcich a okolostojacich. Netráp svoju myseľ príbehmi iných ľudí. Nechaj ich žiť ich život. Nie je nutné hneď každého milovať. Na začiatok postačí nesúdiť. To je prvý krok.
Nezmýšľaj zle o druhých. Nesúdiť ich. Nechaj ich ísť ich cestou, a hľaď si tú svoju. Uvidíš, že s jej presvetľovaním tichom, odíde aj tvoje doteraz neuspokojené nutkanie neustále dokola riešiť niekoho iného než seba. Ľudia s lačným uchom načúvajú čo im povieš o niekom. Ako sa dokážeš posťažovať, ako ti niekto o niekom povedal, to čo si si ty o niekom predtým, na základe niekoho názoru myslel. Ľudia to počúvajú. Ale počúvajú to preto lebo nevedia, čo iné povedať. Skús im nabudúce povedať, namiesto o inom, o sebe. Ako sa naozaj cítiš. Čo si naozaj zažil. Ako si to naozaj vnímal. Na oplátku Ti ten druhý môže povedať o ňom. Cez pochopenie môžeme prísť k nesúdeniu. Pretože vtedy už súdiť iných stráca tú „čarovnú" moc, ktorou opantávalo. A od nesúdenia je len krôčik k láske. K bezpodmienečnej láske, kde nečakáš, že sa bude diať presne tvoj plán. Ale kde dávaš a vieš prijímať naplno bez strachu, že by ti niekto ublížil. Keď nesúdiš, zrazu vidíš tie krehké bytôstky, ktoré sa schovávali za ulity pracne vybudovaných pretvárok. Všetci nahí chcú byť napokon iba milovaní. To jediné je za všetkým, čo môžu nesúdiace oči ucítiť.
