balkóny kvitli ružami,
ženy žiarili šatami,
muži úsmevy tajili,
a srdce srdcu bilo splašene
ďaleko dotyk tak ako blízko,
šepotom videl a predsa nízko,
padala nádej, nádej sama,
pokiaľ sa nežne pousmiala
a tlela, tlela odpoveď,
v tichu a farbách tlmených,
zo sviečky svetlo a ďalej nič,
ostával sám ten otáznik
dupot kopýt kamennou dlažbou
erdžanie a cengot neba sĺz
hodvábnej rúčke núkol dlaň
jej dotyk dal koniec otázkam